Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránkuZaložiť e-shop

História DHZO Bolešov


 

 


História dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove

            

Vážení priatelia,

Kedysi dávno bolo povedané :

                                         ,,Chceš byť na chvíľu šťastný ? Pomsti sa !
                                         Ale keď chceš byť šťastný vždy – odpúšťaj !“

My k tomu s Byronom dodajme:

                                        ,,Žiť pre iných nie je len zákonom povinnosti,
                                                          ale aj zákonom šťastia.
                                             byť šťastným a urobiť iných šťastným –
                                                             - to je úloha človeka. “

        Za 120 rokov Dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove neraz jeho členovia preukázali pri ľudskom trápení svoju silu a neraz rozhoreli iskierku šťastia a ukázali v našom živote na podklade utrpenia i svetlá nádeje, ktoré sú jej kvetmi. Už naši dedovia a pradedovia sa pokorne modlievali:

                                ,, Daj nám, Bože, tri dary : Smelosť, vyrovnanosť, rozum.“

Za 120 rokov náš hasičský zbor neraz pocítil biedu, ak im jeden z týchto darov pochybel. V túto slávnostnú chvíľu si pripomeňme, že

                                            každý je sám sebe predkom
                                                a sám sebe dedičom
                                        človek si tvorí vlastnú budúcnosť
                                                 a dedí vlastnú minulosť.

            Snažte sa, aby ste boli dôstojnými nositeľmi myšlienok a činov Vašich predchodcov, vyvráťte známe, že historici sú ľudia, ktorí sa snažia predpovedať minulosť.

             Prajem Vám a Vašim blízkym veľa krásnych dní, aby ste pri čítaní histórie Dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove boli hrdí a šťastní.

    

S prejavom hlbokej úcty Váš rodák

                                                                                   Mgr. Adolf Kobela

 

                Obrázky skryté časov oponami
                          odhaľuje môj rezonančný hlas.
                          Časy sa ozývajú spomienkami
                          a v spomienkach sa oživuje čas.
                          Hérosi pošli – dielo nepominie,
                          idea čo vytvorila kvet,
                          Ona sa pomkla z tône na úslnie
                          a vydýchla impulz v osinutý ret.
                          Odhaľže, vánok, minulosti trasy,
                          precitni vôňou dávnych jarí šum,
                          Nech  zviažem v kytku vyklasené klasy,
                          čo vo verš zladil za nadšených dúm
                          do služby ľudstva postavený um.
                          Sypte sa zrnká, spod záclony času,
                          nech zasejem vás v rozkyprenú prsť,
                          by vzklíčli ste  na trvalú krásu
                          a vzpružili v boj i klátivú trsť.

                                                                                        Ján Thomka:  Apoteóza - úryvok

 

Vývoj hasičstva na Slovensku

 

          Oheň,  ten úžasný sluha, ale veľmi zlý pán, hrial, pomáhal a pomáha pripravovať potravu, pracovné nástroje a mnohé životné potreby, pomkol človeka k tomu, aby ho nielen využíval, ale aj ovládal, aby aj dokázal bojovať proti jeho ničivej sile. Používal a používa na to prostriedky, ktoré sú priamo úmerné vývoju spoločnosti , poznaním zákonov a zákonitostí.

           Na území Slovenska sa požiarna ochrana rozvíjala len veľmi pomaly. Aj keď o požiare nebola núdza, predovšetkým feudáli sa neveľmi starali o požiarnu ochranu. Nebolo hasiacich zariadení, nástrojov. Základným vybavením boli drevené vedrá – putne, okovy, rebríky, háky. Toto všetko  nemohlo stačiť ani napriek neuveriteľnej odvahe, smelosti, odhodlanosti a statočnosti hasičov a ostatných občanov. Preto sa stávalo, že hasenie pozostávalo len z búrania, zhadzovania slamených a šindľových striech. Zlepšenie prišlo až po nariadení kráľa Mateja, keď bolo vydané nariadenie o murovaných komínoch a pieckach, ba v tom  čase sa na Slovensku nachádzajú aj potulní talianski kominári, ktorí vymetali a opravovali komíny. Veľkým prínosom bolo ustanovenie hlásnej služby. Hlásnik mal povinnosť dávať pozor či nehorí, naviac mu bola uložená povinnosť sledovať, či sa po obci neponevierajú rôzni cudzí „lapikurkári“. Hlásnik pravidelne  hlásieval svojím spevom a hlásnou trúbou aj celé hodiny. Je známe, že na posmech vedel piechovskych hlásnikov obracať dnes už nebohý Viktor Švíteľ, známy spevák Pašií a divadelný ochotník, pričom mu nebol cudzí ani posmech samého zo seba. Preto pri divadelných predstaveniach rád za kulisami „robil hlásnika“ s nasledovnou pozmenenou verziou hlásnikovej pesničky:

                                                Dvanásta hodina odbila,
                                                chváľ každý duch Hospodina.
                                                Schovajte si sliepky, husi,
                                                Nech ich Piktus neuchytí!

           Po  prvý raz  sa začalo hasičské hnutie v bývalom Uhorsku formovať na východnom Slovensku v okolí Spišskej Novej Vsi. Ba smelo možno povedať, že počin vtedajších „Spišakov“ primälo Uhorskú vládu vydať Vyhlášku Min. vnútra č. B.M. 53.720/1878, ktorou bol schválený hasičský zväz. Po tomto prvom kroku nasledovali ďalšie, pre občianstvo veľmi prepotrebné.

           V roku 1906 bolo vydané Nariadenie č. 3759, podľa ktorého obecné úrady zadovažujú a udržiavajú hasiace prístroje a náradie, ktoré sú majetkom obce – majetkom verejným.

           Trenčiansky stoličný výbor vydal ešte v roku 1888 pod číslom 138/14286 obsiahlu úpravu pre richtárov obcí Trenčianskej župy, aby uviedli do života nový poriadok „v ohľade náradia ohňohasičského“ a podľa tejto úpravy mali richtári čo najskôr dať vykopať nové studne, vydať primeraný  „ohňohasiaci poriadok“ a každý obyvateľ obce je povinný  „pri swem pribitku nasledovne ohnohasíce naradie držat“ :

po  1/  dlhy na strechu domu sahajici rebrik                 1
po  2/  kratší rebrík                                                        1                               
po  3/  rukovny strekač z plechu nez z dreva               1
po  4/  lampas                                                               1
po  5/  ožechy                                                               2
po  6/  z vodu  naplňeny sud alebo káďu                      1

 

           Prvé ručné striekačky boli zhotovené ešte v 14. a 15. storočí, boli však veľmi primitívne a málo účinné. Až v 18. storočí bádať v ich konštrukcií výraznejšie zmeny a pokrok.

Od tohto času sa spoluúčinkovanie a pomoc pri hasení požiarov stali všeobecnou občianskou povinnosťou.

          Nesystematické zásahy  pri hasení, bohapusté ničenie a pustošenie majetku, drancovanie pri vypuknutí požiarov  viedlo obecné vrchnosti k rozhodnutiu využiť cechy ako organizované spoločenstvá, ktoré mali zvláštne postavenie na riadenie prác pri požiaroch. Ostatní občania sa im museli podriadiť. Preto v 18. storočí začína vzrastať počet požiarno-policajných štatútov. K najvýraznejšiemu zlepšeniu práce a požiarnej ochrany došlo v čase vlády Jozefa II.

          Zákonným opatrením z roku 1872 zanikli cechy a cechové organizácie, na  Slovensku sa začínajú zakladať hasičské zbory. Na počiatku  zohrali významnú úlohu Národné noviny č. 114 z roku 1872, ktoré priniesli úvodný článok  prof. J.A. Gočára pod názvom Zakladajme hasičské zbory. Profesor Gočár bol aj zostavovateľom Nákresu stanov pre dobrovoľné  hasičské zbory.

          Hasičské zbory so slovenskou veliacou rečou nemali samostatnú slovenskú organizáciu. Zohrali však veľmi významnú  úlohu v národnom vývine Slovákov. Boj o jazykové práva slovenského národa, o slovenské školy, kultúrne a osvetové ustanovizne, boj o slovenskú veliacu reč v hasičských zboroch zohrávali pokrokovú  úlohu v procese formovania sa slovenského národa.

           Do roku 1900 vznikali postupne na Považí Dobrovoľné hasičské zbory takto:

- 1873            Trenčín
- 1875            Púchov, Ilava, Predmier
- 1877            Žilina
- 1878            Beluša
- 1881            Nemšová
- 1883            Pruské
- 1884            Trenčianska Teplá, Trenčianske Teplice
- 1887            Dubnica nad Váhom 
- 1888            Bolešov, Lednické Rovne

        Roku 1877 vydali v Ružomberku a vytlačili v Košiciach hasičský cvičebník – Príručná kniha pre hasičov, ktorý vydal veliteľ Dobrovoľného hasičského zboru v  Turčianskom Svätom  Martine Jozef Kohút, a ktorý bol určený pre  „malomestské a dedinské zbory“.  Týmto činom sa ujednotilo nielen velenie, ale aj výcvik a zaviedla sa jednotná písomná agenda.

        Roku  1881 sa vytvoril Župný hasičský zväz Trenčianskej župy. V tomto období si dávali zhotoviť jednotlivé hasičské zbory vlastné prápory, ktoré boli ozdobené obrazom svätého Floriána, opatrené na druhej strane praporu zvyčajne nápisom v maďarčine alebo slovenčine –

                           E G Y M Á S É R T       A       V E S Z É L Y B E N 

                          J E D N O T N E       V      N E B Z E P E Č E N S T V E

        V októbri 1912 schválil Župný úrad nový požiarno-policajný štatút  platný  pre celé územie Trenčianskej župy a bol schválený uhorským ministrom vnútra vo februári 1914. Štatút vo svojej nariaďovacej časti  upresnil povinnosti obecných a mestských zastupiteľstiev pri zabezpečovaní požiarnej bezpečnosti.

         Do roku 1918  boli volené tieto funkcie v hasičských zboroch: veliteľ, jednateľ, gazda, pokladník, revízori a samaritáni.

         Nemožno obísť ani tú skutočnosť, že medzi čelných predstaviteľov slovenského hasičstva patrili známe osobnosti slovenského národného života, akými boli: Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Mudroň, Andrej Halaša, Ambro Pietor, Ivan Daxner a iní. Aj ich zásluhou bolo  do roku 1918 vydaných celkom sedem hasičských cvičebníkov, i keď nie priamou spoluprácou na nich, ale morálnou podporou a radou.
 

Hasičstvo na Slovensku po roku 1918

          Vojnové besnenie prvej svetovej vojny zasiahlo aj hasičské hnutie na Slovensku. Mnoho mužov odišlo do vojny, mnohí sa po jej skončení k svojim blízkym už nikdy nevrátili. Aj ťažko nadobudnutý majetok hasičov padol  za obeť vojnovému šialenstvu a po skončení vojnového ošiaľu bolo načim sa postarať  najskôr o strechu  nad hlavou a poživeň. Nečudo, že sa spolková činnosť na Slovensku rozbiehala pozvoľna.

          Na  dedinách Považia to boli kňazi, učitelia, notári, vyslúžilí vojaci,  ktorí sa chopili práce na oživotvorení spolkov, teda aj hasičstva. Akoby si povedali:

                                   Nás v jednom zväzku viaže pevná páska,
                                                   nezlomnej sile
                                                   tvrdej žule skál,
                                    sme v službe ľudstva postavení družne,
                                                   obci i vlasti,
                                                   v tom je príkaz náš,
                                    ten budí snahy k ideálu
                                                   požiarnictva muže
                                       a velí: napred, napred,
                                                  za rodný krb náš !!!   

         Už roku 1919 bol založený Zväz česko – slovenského  hasičstva, ktorého zakladajúcimi členmi boli Česká zemská hasičská jednota, Moravská zemská hasičská jednota a Sliezska hasičská jednota.  Ako hosť sa na zjazde zúčastnil zástupca Slovákov, veliteľ trenčianskych  dobrovoľných hasičov Vojtech Nemák. Bol rodákom z národoveckého Kláštora pod Znievom a pracoval ako riaditeľ pomocných úradov Župného úradu v Trenčíne. On od roku 1920 vyvíjal veľkú snahu pri organizovaní hasičstva na Slovensku. Prekonávajúc nemalé prekážky, usilovnou a svedomitou prácou v prospech hasičstva dosiahol, že ho minister s plnou mocou pre správu Slovenska poveril organizovaním slovenského hasičstva. Jeho úsilie bolo korunované úspechom. Roku 1922 sa v Trenčíne uskutočnil celoštátny zjazd československého hasičstva a tu sa aj konštituovala Zemská hasičská jednota na Slovensku.

         Tak sa stal Trenčín rodiskom  slovenského hasičstva. Pretože hasičské hnutie malo v Turci silné zázemie, Turčiansky Svätý  Martin vytváral vhodné podmienky pre spolkovú činnosť, stalo sa toto  posvätné mesto národného života kolískou hasičstva a sídlom Zemskej  hasičskej jednoty  na Slovensku až do roku 1951. V Martine sa rozprúdila veľmi úspešne práca celoslovenskej hasičskej organizácie. Organizačná štruktúra hasičstva bola nasledovná:

  • Zemská hasičská jednota
  • Okresná hasičská jednota
  • Dobrovoľný požiarny zbor

      Ciele hasičskej činnosti na Slovensku boli jasné, jadrné, zrozumiteľné a potrebné. Po prvý raz sa v dejinách hasičstva ustanovila aj starostlivosť o hasičov a ich rodiny. Ciele hasičov boli zhrnuté do štyroch bodov:

  1. jednotný rozvoj, zdokonaľovanie a rozvíjanie hasičstva po stránke odbornej a odborno-vzdelávacej
  2. starostlivosť o tých členov jednotlivých zborov, ktorí v nariadenej  službe utrpeli úraz, alebo následkom tejto služby ochoreli, starostlivosť o podporu ich rodín a pozostalých
  3. zriadenie nemocenskej pokladnice, podporného  a starobného fondu pre svojich členov
  4. organizovanie všeobecnej a samaritánskej služby.

Tak sa postupne začala budovať organizácia vysoko humánna, silná po stránke

organizačnej, technickej, kultúrno-osvetovej, samaritánskej, organizácia prepotrebná najmä na dedinách, ktorá obohacovala nielen členov zborov, ale aj verejný a spoločenský život vôbec.

           Roku 2008 bude Dobrovoľný hasičský zbor v Bolešove  oslavovať už svoje 120. výročie. Môžeme s hrdosťou a so vztýčenou hlavou povedať, že bolešovskí hasiči si svoje ušľachtilé poslanie plnili  vždy  čestne a statočne. Aj napriek nežičlivým  časom vedeli si zastať svoje miesto, zveľaďovať svoje imanie, ochraňovať majetok svojich spoluobčanov ako aj majetok spoločný. Členovia  Dobrovoľného požiarneho zboru v Bolešove patrili medzi  zodpovedných občanov, starostlivých hospodárov, remeselníkov. Svojim vystupovaním a správaním si získavali vážnosť a úctu svojich spoluobčanov, ktorí ich neváhali poverovať rôznymi funkciami nielen v obci ale aj v rámci regiónu.

     

Založenie Dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove
a jeho pôsobenie do roku 1919 a vývoj do roku 1955
 

          Bolešov a Piechov, významné obce na Považí boli známe už v minulosti ako strediská národného povedomia, sídla nielen šľachtických a zemepánskych rodín, ale aj vôľou ich občanov združovať sa v rôznych spolkoch a organizáciách.

V Bolešove oddávna sídlila rímsko-katolícka fara,   rímsko-katolícka ľudová škola, Židovská ľudová škola, Bolešov bol sídlom rabinátu, notariátu. V dejinách oboch obcí zohrali významnú úlohu benediktíni, jezuiti, katolícki a evanjelickí kňazi  a učitelia. Spoločenský život ovplyvňovala rodina Borčických a neskôr Červinkovcov  v Bolešove, v Piechove  to bola rodina Majerských, Beňovcov, Ádlera, Steinera, Častulíkovcov. V Kameničanoch to bola rodina Nozdrovických, vo Vaske Vietorisovci a po nich najmä  „podivný barón“ venujúci sa archeológií Emil Hoenning O´ Carrell. V takomto prostredí, ovplyvňovanom  blahodárne významný slovenským centrom – Trenčínom, vznikali spolky, ktoré boli na prospech všetkých obyvateľov.

           Roku 1888 pôsobil v Bolešove dekan – farár Ján Okoličáni, rabín Blumgrund, mladý učiteľ – organista Ján Šediba, absolvent známeho slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, pokrokový správca – učiteľ Židovskej ľudovej  školy Armín  Berger.

Vtedajšie  osobnosti Bolešova a Piechova si veľmi rýchlo osvojili myšlienku dekana Okoličániho na založenie Dobrovoľného hasičského  spolku , a tak v jednu nedeľu popoludní sa zišli všetci pozvaní do krčmy  U Kocúra /neskoršie majiteľ Ondrej Hudcovský – dnes už len voľný priestor pred poštou/  kde v uvedenom roku  tento prepotrebný spolok bol aj založený.

Podľa dochovaných písomných záznamov sa zakladajúcej schôdze zúčastnili:

  • Ján Okoličáni – dekan – farár
  • N.H.Blumgrund  - žid. rabín
  • Ján Šediba – správca – učiteľ rímsko-katolíckej školy
  • Ármin Berger -   správca – učiteľ Židovskej ľudovej školy
  • František Červinka – richtár Bolešov
  • Ondrej Beňo – richtár Piechov
  • Július Kučera – mäsiar
  • Eduard Steiner – obchodník Piechov
  • Ármín Weisz – Piechov
  • Častulík – Piechov
  • Králik Ondrej – Bolešov
  • Pecko Pavel – Bolešov
  • Hlúšek  Karol – Bolešov
  • Kobela Štefan – Bolešov – Mangár
  • František Chytil st. – Piechov
  • František Šuman  - Piechov
  • Lukáš Johaník – Piechov
  • Florián Johaník – Piechov
  • Bielek – Piechov
  • Ondrej Mikula – Piechov – Váhová ulica
  • Alojz Kobela – Piechov
  • Filip Kobela – Piechov
  • Schlesinger -  Bolešov
  • Neumann Samuel – Piechov
  • Neumann  Vilhelm - Piechov
  • Stangl – dvaja bratia Bolešov – Piechov

Žiaľ, ďalšie mená sa z archívnych materiálov pre ich značné poškodenie nepodarilo identifikovať.

            Hneď  po založení Dobrovoľného hasičského zboru zakladajúci členovia pôsobili  aj na ďalších spoluobčanov, aby sa stali členmi tohto významného spolku,  ba naviac, snažili sa zadovážiť aj potrebné náradie. Odbornú pomoc poskytoval majiteľ Vasky gróf Szilányi Vulgo Schwarcz. On Vasku odkúpil od baróna Hoeninnga a stal sa okresným veliteľom hasičov. Bol to gróf  - nezbedník, sveták, ktorý si rád posedel pri poháriku dobrého vínka. Aby získal čo najväčší počet  mužov pre  myšlienku hasičstva, neraz chlapom kúpil štvrťku  piva , obzvlášť ak už hasiči dokázali cvičiť  podľa  jednotného Execír – Reglementu, vydaného roku 1881 a ním veľmi propagovaného. Hasičské execírky veľmi rád navštevoval od Nemšovej až po Púchov.

           Posilnenie vážnosti hasičov prinieslo aj vládne nariadenie č. 53.888 z roku 1888, ktoré možno považovať za špeciálny prameň požiarnej polície zriaďovanej obecnými zastupiteľstvami. Svedčí o tom aj správa o stave hasičstva  v obciach notariátu z roku 1903, ktorú za obec Bolešov posielal   9.11. 1903  Fr. Paštinský.

           Spojenie  s okolitým svetom v tom čase bolo veľmi  zdĺhavé , doručovanie správ sa dialo pomocou poslov alebo poštovými dostavníkmi, boli  bolešovskí hasiči  iniciátormi vykonania zbierky na telefónnu ústredňu, čo si za povinnosť zobral učiteľ Ármin Berger. On vedel, kde nájde najviac porozumenia a kde môže očakávať najvyšší príspevok, ba snažil sa predovšetkým navštíviť majetnejších obyvateľov vtedajších obcí Bolešov a Piechov. Podľa zachovanej dokumentácie prvými  prispievateľmi boli:

Bolešov                                                            Piechov

Rott Viliam                    2 őm.                          Franklová Henrieta      15  őm.  
Weisz Armin                 2                                 Steiner Eduard             10
Schwarcz Ignác            1                                 Laco Jozef                    10        
Schwarcz Žiga              1                                 Kohn                             neud.
Červinka Fr.                 neud.                           Kučera                          neud.
Schlesinger Bernáth    neud.                           Dr. Schlesingerová       10
Schlesinger Filip          neud.                          Gizela    
                                                                                    

       Samozrejme, peňažné dary poskytli aj ostatní občania podľa svojich možností. Významnú pomoc hneď v začiatkoch poskytol „mladý veľkomožný Majerský“, ktorý zakúpil ručnú striekačku – pumpu. Ba čo viac, jeho  pričinením sa Bolešov dostal do povedomia nielen Považia ale celého Slovenska.  On bol iniciátorom založenia „Internationale Corespondenz – Asociation“, stal sa aj jej prvým „Generalpräsident“ udávajúc adresu „Bollesó im Waagthal, Ungarn, Europa“.

       Prvé cvičenie hasičov  vôbec, zadržané podľa vtedajšieho cvičebného poriadku sa uskutočnilo práve v piechovskom  majeri u Majerských za prítomnosti okresného veliteľa Szilányiho. Skutočnou previerkou schopností bolešovských hasičov bola likvidácia veľkého a ničivého požiaru roku 1907. Po tomto požiari ďalšie ohňohasiace  pomôcky a náradie dokúpil piechovský Schindl.

       Bolešovský hasiči mimo svojich protipožiarnych starostiach a zásahoch  pri požiaroch plnili aj významnú úlohu v posilňovaní národného povedomia. Na veľmi peknej úrovni poriadali tanečné zábavy, divadelné predstavenia, rozširovali slovenskú tlač, pravidelne sa zúčastňovali náboženských slávností, najmä v spojitosti so spomienkovými  oslavami príchodu vierozvestov a učiteľov Slovákov – svätých Cyrila a Metoda. Oni boli kolpoltérmi svätovojtešských kníh a časopisov, ktoré boli často jediným čítaním po modlitebnej knižke v národnej reči. Preto sa nemôžeme čudovať,  že po zosilnení maďarizačného útlaku  sa aj bolešovskí hasiči dostali pod tlak najmä okresných maďarónskych úradníkov. Činnosť spolkov na dedinách okresu Púchov si veľmi dobre všímal najmä slúžny Trsťanský, Slovák z Pruského, pomaďarčený na Trsztyanszky a jeho „ főszolgabiró“ Borcziczky.

        Po prvý raz sa do pozornosti oboch hore uvedených pánov dostali pre rozširovanie odznakov a tlačovín, ktoré sa do Bolešova a Piechova dostali od Slovenskej ligy v Amerike a slúžnovský  úrad žiadal dňa 3. apríla 1908 vysvetlenie od richtárov a notára. Ešte v tom istom mesiaci Trsťanský a Borčický žiadajú vysvetliť, kto doručuje slovenský  „Obzor“ a kto je jeho  odoberateľom. Až priveľmi oboch uvedených okresných predstaviteľov podráždilo, keď sa v Bolešove a Piechove objavila Rovniankova  „Národná modlitba“, ktorú poslali slovenskí vysťahovalci z Ameriky.  Slúži ku cti vtedajším duchovným, obom učiteľom a Eduardovi Steinerovi, že vedeli slúžnovskému   úradu v Púchove  poskytnúť také informácie, ktoré spolkovému životu v Bolešove a ani členom Dobrovoľného hasičského zboru neuškodili. Ba naopak, bolešovskí hasiči si svojim vystupovaním, konaním a obetavosťou upevňovali svoju autoritu, rozširovali si svoj duchovný obzor, vzdelávali sa. Tak mohol piechovský richtár navrhnúť notárovi, aby piechovský  hasič František Šuman vykonával veľmi dôležitú funkciu – stal sa obvodným verejným tútorom.

           Niekedy v roku 1890 sa stal významnou osobnosťou bolešovského hasičstva František Chytil starší – Moravák, ktorý sa priženil do Piechova. Môžeme len s úctou konštatovať, že tento človek robil v našej obci akúsi „priemyselnú revolúciu“. Najstarší obyvatelia obce si ešte pamätajú na jeho priemyselný mangel.  Zo začiatku svojej „priemyselnej“ aktivity sa však venoval výrobe súkna, tkal látky, ktoré strojove  potláčal veľmi peknými vzormi.   Bol dodávateľom látok pre miestnych krajčírov, ktorí šili kroje, dodával súkno na papuče a a haleny. Vyrobené súkno  prostredníctvom podomových obchodníkov posielal široko ďaleko aj za hranice Piechova. Jeho na ten  čas značné skúsenosti a vedomosti ocenili aj miestni hasiči a postavili si ho do čela zboru. On aj zhotovoval a opravoval  rôzne hasiace pomôcky. Ako prezrádzajú dobové dokumenty, bol to človek veľmi náročný na  disciplínu, poriadok, nestrpel neúčasť na pravidelných cvičeniach hasičov, vyžadoval sústavné oboznamovanie sa s novšími poznatkami.

         Do počiatku prvej svetovej vojny bolo bolešovské hasičstvo  v podstate nemeniacim sa útvarom, len s malou či nepatrnou obmenou mužstva. Pre lepšie pochopenie uvádzame, že v Bolešove sa hasiči delili na dve skupiny: prvou skupinou boli hasiči aktívni, tí platili len minimálne  členské príspevky, druhou skupinou boli čestní a zakladajúci členovia, ktorí mali členské podstatné vyššie, ba často dobrovoľne  prispievali na hasičský zbor aj pri iných príležitostiach.  Vojnové  udalosti značne preriedili aj hasičský zbor. Mnohí vojnové  besnenie prežili celé, po rôznych kútoch  Európy, mnohí sa nevrátili, mnohí  prišli dokaličení. Ondrej Mikula z piechovskej  Váhovej ulice takmer celú prvú svetovú vojnu prežil v Bosne a Hercegovine,  v Taliansku , Rumunsku, aby sa až v roku 1919 vrátil.

         Po skončení vojny nezačali hasiči v našej obci ihneď so svojou činnosťou. Bolo treba pozviechať sa z vojnových útrap, mnohí si založili rodiny, no najviac hľadali  prácu aj mimo svojho domova. Nejedného nedokázalo Slovensko uživiť a pošli hľadať skyvu chleba do cudzieho sveta. Len pomaličky sa obnovoval život v Bolešove a Piechove tak, aby ožil aj spolkov život. Ak sme uviedli Františka Chytila ako  významného a pokrokového  obyvateľa Piechova, tak musíme uviesť, že on založil aj prvú dychovú hudbu v tejto obci a práve jeho bývalí žiaci v ním založenej tradícií začali pokračovať. Používali jeho notový materiál, jeho najlepší žiak a vojenský muzikant Janko Rafaj z Váhovej ulice opäť v lone Dobrovoľného hasičského zboru oživil hasičské Anna – bály, silvestrovské zábavy, fašiangové zvyky. Tak sa postupne dostával do popredia spolkový  život.

        Neveľmi sa zmenilo aj vybavenie hasičského zboru. K dispozícií bola ručná, na dvojkolesovom vozíku vozená striekačka – pumpa, slamené, smolou vyliate vedrá, kožené a celtovinové vedrá, škopy, háky, lampáše, sekerky. Majitelia  koní  boli povinní prísť na pomoc s vozom, na ktorom bol sud s vodou nazývaný kanón, neskôr bol určený stály konský záprah. Všetci muži boli povinní pri požiari pomáhať a riadiť sa pokynmi veliteľa.

        Ukľudnenie  pomerov , zapojenie mladých mužov do spolkovej činnosti , rozvoj ochotníckeho divadla, vytvorenie družstva Budúcnosť, ale hlavne premyslená činnosť vtedajšieho dekana – farára Jána Mihalyfyho,  učiteľov, mladých gazdov, priniesla v Bolešove obnovu Doborovoľného hasičského zboru. Aj keď jeho činnosť nikdy od založenia neustala, prílivom mladých dostával zbor postupne novú podobu.

         V Bolešove akoby nastalo „Signum temporis“ , - znamenie časov.  Vtedajší muži si toto  náležite uvedomili  a s vervou sa obrátili na duchovné dedičstvo svojich otcov. Akoby vo chvíli čakania a hľadania seba samých, príkazy z dvoch tabúľ Desatora nadobudli pre nich jasnejšie kontúry. Z hmly pamäti im vystúpilo niečo zabudnuté, ale im bytostne blízke a národom späté. Nuž preto roku 1925  obnovený a zreorganizovaný Dobrovoľný hasičský zbor v Bolešove  začína , lepšie obnovuje novú , na tradíciách  otcov odkojenú činnosť.

Veliteľ: Izidor Haljak – bača – Piechov
Tajomník: Štefan Novotný – elektromontér – Piechov
Počet členov : 27

        Mimo hore uvedených funkcií boli ustanovené aj ďalšie : materiálový referent, striekači, pomocníci, samaritáni, neskôr  strojník – majster. Pre zásah ako aj na cvičenia sa stále  používala ručná striekačka, takzvaný „budapeštiansky typ“. Dôkladný vo svojej práci bolešovský  veliteľ Izidor  Haljak bol ihneď poverený funkciou obvodného hasičského dozorcu a jeho obvod siahal od Červeného Kameňa po Borčice.

       Zapojenie sa do práce v hasičskom zbore, najmä Mareka  Rebru, ktorý počas základnej vojenskej služby bol šoférom, Belina  Botolu málovravného, ale zato až úzkostlivo dbajúceho materiálového referenta, vždy dobrou náladou prekypujúceho a stmeľujúceho Mateja Korjenka, bolo veľmi osožné a prospešné. Už 24. mája 1926 bol DHZ BOLEŠOV zaradený do IV. Obvodu Púchovského okresu, kde patrili notariáty Červený Kameň, Pruské  a Bolešov.

         Vedenie hasičov, podporované občanmi, notárom, ale aj okresnými predstaviteľmi podalo v roku 1927 žiadosť o finančnú podporu na  zakúpenie hasičskej striekačky. Svoju žiadosť podopreli tým, že určité finančné prostriedky, potrebné na zakúpenie tohto prepotrebného zariadenia si zadovážia z divadelných predstavení, tanečných zábav, príspevku od dychovej hudby a zo zbierky medzi občanmi. Tak sa  aj stalo a bola zakúpená hasičská striekačka typ  „AGRARIA“ ,  a ktorú dodala  Akciová spoločnosť  pre obchod  strojmi Bratislava, Ružová ulica č. 11. O niečo neskôr obdržali bolešovskí hasiči aj rovnošaty.  Pre cvičenia a zásahy sa používali pracovné – takzvané letné rovnošaty, pre slávnostné účely sa používali veľmi slušivé tmavomodré slávnostné rovnošaty s trojfarebným samostatným opaskom a slávnostnými prilbami. Rovnošaty dodala Hasičsko – technická dodávateľská kancelária pre Slovensko z Turčianskeho Svätého Martina.

Roku 1928 bola stanovená nasledovná hasičská dávka:

Od bytu                                      Ročne

s jednou izbou                              5 Kčs
s dvoma izbami                          12 Kčs
s troma izbami                            20 Kčs

 Hospodárske staviská

Maštaľ s dospelým dobytkom
do 10 kusov                                  4 Kčs
nad 10 kusov                              10 Kčs
Stodola – humno                           5 Kčs

       Dobrovoľný hasičský zbor bol prijatý za člena Okresnej hasičskej jednoty v Púchove na zasadnutí vedenia dňa 26. mája 1929. Pozoruhodné  však je, že bolešovskí hasiči síce uznávali stanovy hasičských spolkov dané ústredím na Slovensku, ale aj napriek tomu si vypracovali stanovy vlastné, ktoré im v roku 1929 Ministerstvo vnútra ČSR v Prahe schválilo a svojim listom  č. 49.327/1929 potvrdilo s tým, že  stanový slúžia pre obce Bolešov, Piechov, Borčice,  Kameničany a Slavnicu so sídlom v Piechove.

        Po materiálnom vybavení, organizačnom upevnení bolešovskí hasiči sa plne mohli venovať výcviku, prevencií a spoločensky prospešnej práci. Naozaj možno toto obdobie nazvať obdobím úspechov, pokojnej a cieľavedomej práce. Vďaka dobre organizovanej preventívnej činnosti v tomto období nedochádzalo k väčším požiarom a tým aj k škode na majetku občanov.

       V činnosti DHZ v Bolešove však došlo aj k určitým nedorozumeniam, ktoré vyústili k rozporom medzi predstaviteľmi obcí. Na valnom zhromaždení, konanom dňa 9.2.1930 v krčme u Hudcovských sa rozpory  a spory vyhrotili natoľko, že zástupcovia Kameničian a Slavnice žiadali  vytvoriť dva samostatné zbory. Po vysvetlení prítomného notára ako aj samotných aktívnych členov sa spor vyriešil a DHZ v Bolešove ostal pracovať v nezmenenej podobe naďalej. Aktívnych členov ostalo 23, veliteľom ostal naďalej Izidor Haljak, miestoveliteľom  bol zvolený Augustín Beňo a tajomníkom Štefan Novotný.  Vzhľadom na blízkosť Dubnice nad Váhom, hľadali často bolešovskí hasiči odbornú pomoc u vtedajšieho dubnického notára  Jozefa Broniša a správcu majetku Schlesingerovcov v Dubnici Leopolda Szigetiho.

        Hasičský zbor v tomto čase patril medzi  najuznávanejšie spoločenské organizácie v obci.  Nielenže chránil majetok spoluobčanov, spolok učil mladých ľudí zodpovednosti, obetavosti, viedol mládež ku kultúre prostredníctvom divadla, dychovej hudby, spevokolu, spoločenských podujatí a verejným vystupovaním. Medzi hasičov sa v tomto čase dostával výkvet vtedajšej dediny,  pozostávajúci väčšinou z gazdovských chlapcov a remeselníkov.  Pod vedením Izidora Haljaka sa vytvorila skupina mužov, ktorá ochraňovala  imanie svojich spoluobčanov a patrila medzi najpokrokovejšie vrstvy obyvateľstva.  Dlhé roky sa hasiči nedeľu čo nedeľu zavčas rána stretávali v  „strekárni“ pri potoku. Sem ich zvolávala trúbka trubača Petra Burdeja, ktorý každé nedeľné ráno pred  šiestou hodinou obiehal na bicykli všetky piechovské, bolešovské , kamenické a zavše až slavnické uličky, aby pozvolával všetkých, ktorí boli v službách svätého  Floriána.  Tu, pri piechovskom potoku si vykonali všetky povinnosti, ktoré im uložil veliteľ a materiálový referent, tu sa často uskutočnili porady, ako pomôcť obci i sebe. Bývali to stretnutia priateľov, kde si boli všetci rovní, kde sa hľadali cesty zblíženia  vzájomného porozumenia. Boli to aj stretnutia veselé, plné prekáračiek ale neurážajúce. O to dbal najmä Izidor Haljak, Karol Filo z Kameničian, k nim sa postupne pridávali ďalší. A po ukončení nedeľného  cvičenia sa všetci hasiči ponáhľali domov preobliecť sa, lebo bolo načim bežať „na hrubú“ do kostola, kde mal každý už pevne vybrané svoje miesto.

         Bolešovský  Dobrovoľný hasičský  zbor bol veľkým propagátorom a uctivateľom cyrilometodejskej tradície už od svojho vzniku. K odkazu vierozvestov sa hrdo hlásil sám veliteľ Izidor Haljak a jeho  „armáda“. Všetci boli pevne presvedčení, že zo začiatkami viery sa spájajú aj naše  prvé kultúrne počiatky natoľko, že môžeme povedať, a to právom, že už naše najprvotnejšie korene sú kresťanské a vysoko kultúrne. V tomto duchu pôsobil Izidor Haljak na svojich mužov prakticky až do svojej smrti – 3.7.1953.

      Od svojich prvopočiatkov sa bolešovskí hasiči pravidelne zúčastňovali spoločenských a náboženských podujatí.   Bolo nepísaným pravidlom že sa aktívne zúčastňovali rôznych súťaží, prehliadok, školení, ale aj slávností.  Tak sa Izidor Haljak zúčastnil dňa 9. júna 1927  vysviacky zástavy dubnických hasičov, ba pri vysviacke spolkovej zástavy v Červenom  Kameni dňa 11. septembra 1927 bol jedným zo slávnostných rečníkov a so sebou priviedol aj družstvo bolešovských hasičov.

       Nezabudnuteľné ostávajú v pamätiach najstarších obyvateľov obce na vysokej spoločenskej úrovni poriadané hasičské zábavy, Anna-bále, silvestrovské veselice. Miestom konania bol Hájik,  park u Schlesingera alebo Frankla,  dvor u Beňov -  Michalov, krčma u Steinera  alebo Hudcovských, ba i pri   Váhu. Prekrásne vyzdobený  areál pre tanečnú zábavu briezkami, rôznofarebnými mašľami, lampiónmi priam lákali mládež k príjemnej zábave. Hasiči pravidelne a tradične  poriadali dve tanečné zábavy: na Cyrila a Metoda a na Silvestra. Zvláštnosťou  cyrilometodejskej  zábavy bolo, že hasiči pozývali občanov Bolešova, Piechova a susedných  obcí na vyzdobených a ovenčených koňoch, v parádnych uniformách, vtipnými veršovačkami sa snažili získať  čo najväčší počet návštevníkov. Medzi najvtipnejších  zváčov patril Matej Korjenek. Medzi návštevníkov letnej zábavy patrila vždy aj bolešovská a piechovská honorácia, ktorá keď i na chvíľku, predsa si zašla k  „muzike“ , aby hlavne značnejším obnosom prispela do pokladnice spolku. Ba aj kňazi vedeli pobudnúť medzi rozjarenou chasou.

         Na Silvestra sa pred „strekárňou“ zoradili hasiči v parádnych uniformách a za sprievodu hudby prešli oboma obcami a tak pozývali svojich  priaznivcov. Po ukončení silvestrovskej zábavy odchádzali hasiči za  sprievodu hudby zavinšovať Nový rok predstaviteľom obce, významným osobnostiam,  ba i tým, ktorí pre svoj vek , či nemoc nemohli prísť  spoločne  ukončiť  starý rok. Nepísaným a veľmi pekným zvykom v Bolešove a Piechove bolo, že aj tí, ktorí sa z rôznych príčin nemohli zúčastniť veselého ukončenia roka, posielali finančný obnos /každý podľa svojich možností/, aby tak prispeli na činnosť hasičov.  Toto si považoval každý obyvateľ nielen za povinnosť, ale i za česť, byť nápomocný tejto vysoko humánnej organizácií, ktorá mala nielen autoritu, ale aj veľkú dôveru občanov. Len máloktorá organizácia v Bolešove a Piechove sa môže pochváliť takou podporou  všetkých vrstiev obyvateľstva, bez rozdielu vyznania, spoločenského postavenia či politickej príslušnosti.

Obyvateľstvo hasičov prijalo pre ich usilovnosť, skromnosť a zmysel pre mravné hodnoty, pre niečo, čo niekde inde a niekomu chýbalo. Boli to bolešovskí hasiči, ktorí pochopili už za Rakúsko - Uhorska, že aj ich úlohou je dostať národ a jeho  pospolitý ľud z duševných plytčín, ten ľud, na ktorý ziape krátkodychý svet, ten svet, ktorý často na Slováka pozerá okom nadradenosti, svet, ktorý zapácha smrdutnosťou ako ryba  v kaluži.

       Významnou a nezastupiteľnou úlohou hasičov bola ich účasť na náboženských a cirkevných obradoch a slávnostiach.  S akou hrdosťou a radosťou vítal biskup Dr. Karol Kmeťko – bývalý bolešovský kaplán Izidora Haljaka a jeho družinu  pri vysviacke bolešovského kostola v roku 1939, ďakujúc mu za jeho prácu v prospech spoluobčanov.

Nanajvýš dôstojné bolo, ak hasiči v parádnych uniformách tvorili čestnú stráž pri Božom hrobe, dodávali osobitný charakter sprievodu po obciach pri Vzkriesení. Birmovky, prvé sväté prijímanie, ba často krát i procesie si nebolo v minulosti dosť dobre predstaviť bez hasičov. A pritom si na svoje plecia brali i povinnosti poriadateľov. Pri tejto príležitosti nás napadá povedať, že nie sú tak široké naše chotáre, aby od ucha k uchu nebolo možné počuť hlas po  vyhĺbení studní a otvorení zaseknutých prameňov duchovnosti, ktoré osviežili život slovenský, preniknúť do hĺbok jeho  koreňov a tradícií a napojiť ich novými silami vzrastu. Tam niekde, v minulosti, v počinoch našich dedov a otcov by sme mali hľadať silu obnoviť všetko, čo je pre dobro človeka potrebné , čo nemusíme objavovať, čo máme doma – na Slovensku. Ak sa niekto bojí obrazu dejín, prehrešuje sa proti  štvrtému a piatemu príkazu.  On „zabíja dedičstvo otcov“.

Tak potom robí z malého národa chudobného  honelníka, večného sluhu  meniacich sa pánov. Preto musí byť odkaz bolešovských hasičov pre nás poučný, povzbudzujúci, inšpiratívny, lebo je to odkaz náš a pre nás.

        Chýba hlas trubky Petra Burdeja v nedeľné rána, ktoré bývali krásne a pokojné. Nemala  by nám chýbať vôľa obnoviť všetko, čo dvíha telo i ducha. Verme spoločne, že súčasní hasiči nájdu cestu k obnove vzťahu a dôvery v ich organizáciu.

        Ani druhá svetová vojna nepretrhla činnosť DHZ v Bolešove, pokračovalo sa v započatom diele.  Jedinou zmenou  bývali len odchody z aktívneho pôsobenia pre vysoký vek, chorobu, či  nástup na vojenskú službu. Vždy však prichádzali mladí,  životaschopní mládenci. Ani vojnové besnenie nedokázalo zničiť túto organizáciu v obci. Skôr naopak, akoby  mali k nej ľudia bližšie. Hasiči počas vojnových rokov úzko spolupracovali s CPO, snažili sa  preventívne pôsobiť na občanov, školili ich, vysvetľovali. Je len potešujúce,  ak dnes  môžeme konštatovať, že vojnové besnenie na majetku občanov neprinieslo takmer žiadne škody /ak máme na mysli požiare/.

       Zmeny prichádzali do hasičských zborov pred a počas druhej svetovej vojny, nemali však podstatný vplyv na ich činnosť. Dňa 25. októbra 1938 bolo premenovanie Zemskej hasičskej jednoty na Krajinskú hasičskú jednotu, ktorá po roku 1942 sa premenovala na Slovenský hasičský zväz.

        Roku 1940 všetci hasiči na  Slovensku založili predpísanú hasičskú prísahu, čo sa dialo slávnostným spôsobom za prítomnosti vyšších predstaviteľov hasičstva a štátnej správy. V tom čase mali obce Bolešov a Piechov vypracovaný  požiarno-policajný poriadok – štatút, ktorý bol vypracovaný v zmysle  § 23 zák. č. 329/921. Od roku 1935 sa vykonávala branná výchova obyvateľstva v rámci sústavy Civilnej protileteckej obrany, v ktorej mali dôležitú úlohu aj dobrovoľné hasičské  zbory.  Prednášky s odbornou tematikou prednášali väčšinou učitelia  miestnej školy, ba aj študenti  stredných a vysokých  škôl. Prednáškovú činnosť usmerňoval a riadil vtedajší učiteľ bolešovskej školy Albín Hudcovský – až do nástupu na vojenskú službu. Počas zimných mesiacov sa osvetová činnosť zameriavala predovšetkým na zdravotnícku výchovu. Spestrením mnohých prednášok bolo premietanie filmov, ktoré vlastným premietacím prístrojom premietal aj pri nemých filmoch komentoval vtedajší  bolešovský kňaz Štefan Samák.
 

Požiarna ochrana po oslobodení r. 1945
 

          Po skončení útrap druhej svetovej vojny sa vracal život aj na našich dedinách do normálnych koľají. Mnohí naši občania našli prácu v Dubnici nad Váhom, predovšetkch v Škodových závodoch a v jednej z najväčších stavebných firiem na Slovensku – Stavoindustrii. Roľníci  opäť v potu tvári dorábali chlieb na svojich poliach, z bývalého majetku Schlesingerovcov a Frankla bol vytvorený najskôr Slovenský poľnohospodársky fond, ktorý spravovala pani Nemáková z Trenčína. Neskôr v päťdesiatych rokoch bolo  zriadené v Bolešove riaditeľstvo Štátnych majetkov.

         Požiarnici či hasiči pokračovali v nových podmienkach vo svojej práci.  Po valnom zhromaždení Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku bolo   prijaté uznesenie, ktoré žiadalo začleniť slovenskú organizáciu do Zväzu československého hasičstva, čo sa aj stalo na ustanovujúcej schôdzi v pražskom Hasičskom dome dňa 21. októbra 1945.

        Veľké zmeny v orientácií hasičstva a požiarneho hnutia priniesol zákon č. 62/1950 Zb. o ochrane pred požiarmi a živelnými pohromami. Podľa tohto zákona starostlivosť o požiarnu ochranu pripadla priamo národným výborom všetkých stupňov.

         Roku 1953 sa hasičská organizácia premenovala na Československý zväz požiarnej ochrany a podobný názov niesli aj miestne jednoty. V tomto období v Bolešove nastáva veľké omladzovanie členov hasičskej jednoty a do jej radov vstúpili Anton Remo, Augustín Šlesar, Anton Martišek, Štefan Rebro, Anton Rebro, Jozef  Zahradníček, Štefan Zahradníček, na Štátne majetky prišiel pracovať Ladislav Mikeš, ktorý bol dlhé roky aktívnym členom a funkcionárom v radoch požiarnikov aj v rámci okresu spoločne s Ignácom Remom.

         Pre toto obdobie je charakteristické, že bolešovskí hasiči sa museli vzdať mnohých spoločenských aktivít, ktoré mali dlhoročnú tradíciu. Postupne z funkcií odchádzali starí hasiči, mnohí sa stali len viac – menej členmi čestnými. Nemožno však zabudnúť na to, že v roku 1953 bolo vytvorené v Bolešove ženské družstvo požiarničok v zložení: Mária Švítlová, Kristína Zahradníčková, Oľga Pleváková, Oľga Pustayová, Oľga Dúsalová, Mária Kišová, Oľga Berenčíková – Štefánková, Anastázia Švítlová a Anka Backová. Tieto ženy sa zúčastňovali rôznych súťaží a pretekov a vcelku  s dobrými výsledkami. Ich vystupovanie však bolo spojené so spoluprácou s organizáciou Červeného kríža, a preto svoju činnosť zameriavali neskôr poväčšine na zdravotnícku pomoc pri rôznych športových a spoločenských podujatiach. V tom vidíme ich najväčší prínos pre potreby obce a občanov.

       Do roku 1946 hasiči používali stále pôvodnú striekačku Agrária, ktorá bola vo veľmi dobrom stave vďaka starostlivosti najmä Vojtecha Botolu. V uvedenom roku bola zakúpená motorová stiekačka   - štvorka  a v roku  1950 hasiči dostali novú, výkonnejšiu – dvanástku, ktorej výkon predstavoval 1200 l/min. Pre zvýšenie operatívnosti si v roku 1952 zadovážili požiarnici dodávkové auto Tatra. Stali sa tak pohyblivejší a rýchlejší pri zásahoch.

        Po roku 1955 sa  chystali ďalšie zmeny. V Roku 1958 bol prijatý zákon č. 18/1958, ktorý taxatívne vymedzil povinnosti občanov, Československému zväzu požiarnej ochrany a národným výborom, stanovili sa úlohy pri likvidácií požiarov, živelných pohromách a ich následkov a mal za úlohu zaktivizovať protipožiarnu výchovu obyvateľstva. Toto bol zároveň aj medzník v organizácií bolešovských hasičov.

        Považovali sme za potrebné uvedené skutočnosti z dejín Dobrovoľného  hasičského zboru v Bolešova  takýmto spôsobom prezentovať, nakoľko sa touto otázkou doteraz v Bolešove nik nezaoberal.

         Archívne dokumenty – často len útržkovité, neúplné, nečitateľné, pomohli k tomu, aby sa zachovali skutočnosti, ktoré mali podstatný vplyv na formovanie obyvateľstva obcí Bolešov a Piechov, ktoré sa v roku 1943 zlúčili do jedného politického celku. Zároveň podávajú obraz o živote, kultúre, spolkoch a organizáciách, v ktorých naši obyvatelia často našli oporu, pomoc a radu.  Hasiči národ stmeľovali, pomáhali nezištne, preto si zaslúžia aj našu úctu a vďaku.

 

Od rokov šesťdesiatych až dodnes

 

         Ak v päťdesiatych rokoch prišlo k značnému spolitizovaniu hasičských organizácií, tak roky šesťdesiate znamenali určité „oteplenie“ v spoločensko-politickej klíme.

Aj v Bolešove po roku 1951 na príkaz    okresných straníckych orgánov prevzal funkciu na krátku dobu Jakub Beňo, zakladajúci  člen KSČ od r. 1921. Po ňom to už boli ľudia, ktorí hasičstvo mali v krvi. Jadro Bolešovskej organizácie  tvorili predovšetkým Marek Rebro, Matej Korjenek, Belino Botola, Ján Mazán, Ignác Remo, po príchode do obce Laco Mikeš a z mladých predovšetkým  Tono Remo, Tono Rebro st., Gusto Šlesar, Tono Martišek, Štefan a Anton Rebro ml. a ďalší.

        Keď  v r. 1947 založili v Kameničanoch samostatnú organizáciu, v Bolešove sa museli spoliehať na vlastných. Aj napriek tomu však starší hasiči z tejto obce prichádzali do Bolešova, kde sa zúčastňovali stretnutí, cvičení i rôznych spoločenských udalostí. Medzi takýchto vytrvalcov patrili predovšetkým Šimon Štefanec, Vinco Bagín zo Zácestia, Matej Bagín, Ondrej Ondráš. Ich vzťah k bolešovskému hasičstvu bol rodinný, priateľský a výsostne zodpovedný.

Úprimná, i keď neskorá vďaka Vám, priatelia.

 

Kultúrno-spoločenské aktivity a verejná činnosť

 

         Od založenia hasičského spolku v Bolešove vyvíjali jeho členovia bohatú kultúrno-spoločenskú činnosť. Bolo to  zásluhou duchovných, učiteľov oboch  škôl,  notárov ale aj študentov stredných a vysokých  škôl. Ťažko oddeliť hasičov  od divadelníkov, spevákov zo spevokolu, športovcov alebo členov iných spolkov. Práve naopak, naši dedinskí, prostí ľudia práce pod umným vedením kňazov a učiteľov napĺňali  poslanie – hýbme sa.  Preto napr. divadelný krúžok Považan z Bolešova dňa 23.01.1948 obsadil v Púchove na prehliadke ochotníckych divadelných súborov 1. miesto. Ale aj počas prvej Slovenskej republiky bola ochotnícka činnosť trvalou súčasťou bolešovsko-piechovského  spoločenstva.  Veď 10.02.1940  to bola premiéra divadelnej hry Svätá sestra Terézia,  15.11.1940 Presadený kvet, 20.12.1942 zase Radosť štedrého večera.

Spomínali sme Ruda Kvasnicu, excelentného herca, no boli aj ďalší , napr. Viktor Švítel, výmyselník ako hrom, Milan Lukáč, Albín Hudcovský, učiteľ a športovec, Lojzo Pecuš, známy spevák a mnohí ďalší nemenovaní.

         Príchodom učiteľa Ivana Gašpara a manželov Pustayovcov na  novozriadené Riaditeľstvo štátnych majetkov v Bolešove sa  opäť rozhoreli ohníčky ochotníckeho divadla, keď predtým sa divadlu a spevokolu venoval Vendelín Podskoč s manželkou.

A opäť bola poprepletaná kultúra s hasičstvom. Typickým príkladom takéhoto prepojenia bol Imrich Pustay, najskôr futbalový  brankár a neskoršie športový funkcionár a súčasne režisér pri miestnych ochotníkoch. Žiaľ, potom ochotnícke divadlo s bohatou históriou zaniklo  na škodu  kultúry v obci.

         

Posviacka zástavy bolešovských hasičov

 

          Obecné  zastupiteľstvo na čele s vtedajším starostom Ferdinandom Hlúškom, vedením DHZ a za výdatnej pomoci vtedajšieho správcu farnosti vdp. Lacka Porubčina sa usilovali o zhotovenie a posvätenie symbolu hasičov  v Bolešove. Povzbudení zabezpečením obecných insignií – reťaze, pečate a zástavy obce, snažili sa odovzdať miestnym hasičom ich vlastný symbol – zástavu.

          Počiatkom  mája 2004 , presne dňa 12.5. toho mesiaca bola pripravená v Bolešove veľká slávnosť. Od hasičskej  zbrojnice pochodovali miestni hasiči a pozvaní hostia do miestneho chrámu, kde ako hosť z najvzácnejších – J.E. František Rábek, vtedy pomocný biskup Nitrianskej diecézy po privítaní starostom obce celebroval svätú omšu a posvätil novú hasičskú zástavu. Tak sa naplnila zaužívaná historická tradícia  - mať svoju zástavu. Je príznačné pre našu obec, že heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR ako nový erb tejto dvojobce vybrala práve svätého Floriána, čo schválilo aj obecné zastupiteľstvo.

 

Čo vieme o svätom Floriánovi ?

 

          Svätý Florián bol vojakom, ale pre svoju vieru bol v čase diokleciánskeho  prenasledovania kresťanov z vojska prepustený. Sám bežal na miesto, kde boli kresťania prenasledovaní a tam bol lapený. Keďže nechcel pohanským bohom obetovať, po mučení vyniesol Akvilín rozsudok, aby  bol z mosta do rieky Euže zhodený a utopený. Uviazali mu na krk ťažký kameň, bolo mu však povolené na jeho prosbu, aby sa mohol pomodliť. Asi hodinku počas jeho modlitby sa neodvážil nik z vojakov ani len dotknúť. Pribehol však akýsi mladík a Floriána zvrhol do rieky. Stalo sa to dňa 3. mája  na konci tretieho alebo začiatkom štvrtého storočia.

          Vlny vyhodili mŕtvolu na skalu, kde ju chránil orol pred dravou zverou. Jedna bohabojná žena menom Valéria bolo vo sne napomenutá , a tak ho tajne odniesla a na svojom statku pochovala. Na tom mieste potom bol postavený kostol a následne aj kláštor pre benediktínov. Neskôr bolo telo sv. Floriána prenesené do Ríma a odtiaľ na žiadosť poľského kráľa Kazimíra a po súhlase pápeža Luciusa II. Odvezené do Krakova. Takto sa sv. Florián stal patrónom Poľska.

          Svätého Floriána si ctíme ako patróna proti ohňu, stal sa patrónom hasičov. Na štítoch domov aj v našej obci ešte donedávna – vedľa čísiel domov bola červeno-modro-biela tabuľka s postavou sv. Floriána ako z vedierka leje vodu na horiaci dom.

          Ak sa rozhodnú bolešovskí hasiči zorganizovať zájazd pre svojich členov a hasičský dorast, nech sa vyberú do nie tak vzdialeného Krakova, pokloniť sa svojmu patrónovi. Určite by im pomohlo obecné zastupiteľstvo.

          Všimnime si však ešte jednu zvláštnosť. Kedysi v bolešovskej farnosti nebolo žiadnou zvláštnosťou počuť krstné mená Florián, Benedikt aj Valéria. Nezdá sa Vám, že tieto mená akosi miznú?

           Sviatok sv. Floriána slávime každoročne 4. mája.

 

Materiálno-technické vybavenie DHZ

 

          Ako sme už uviedli v predchádzajúcej stati, materiálno-technické vybavenie bolo u nás priamo úmerné finančným možnostiam. Vďaka veľkému úsiliu predstaviteľom hasičstva v Bolešove, pochopeniu vedeniam  obce ako aj nadriadeným orgánom, výzbroj,  výstroj a technika sa zveľaďovali.

          V čase funkcionárčenia  Jozefa Štefíčka ako čelného predstaviteľa obce rokov sedemdesiatych, bola vybudovaná nová a účelná požiarna zbrojnica, ktorá po úpravách a opravách slúži svojmu účelu. V tomto období bola zakúpená cisterna – automobil CAS 25.  O jej údržbu a opravy sa starajú bratia Rácovci, ktorí sú dušou hasičského zboru. Oni využívajú svoje schopnosti, vedomosti, venujú svoj voľný čas  hasičstvu, aby tak pomáhali ľuďom v núdzi. Slúžia ako príklad  všetkým našim občanom.

Preto im patria naše slová úcty a úprimného poďakovania, najmä ak si uvedomíme, že naši hasiči so svojou technikou zabezpečujú proti požiaru pohotovosť aj pre obec Borčice, Kameničany,  Slavnica a Sedmerovec.

V súčasnosti hasičský zbor disponuje výzbrojou  výstrojou, ktorú sa snaží neustále modernizovať a zveľaďovať, aby boli schopní pomáhať aj v najnáročnejších podmienkach.

 

Cvičenia hasičov a previerky pripravenosti DHZ

 

         Cvičenie má za cieľ preveriť, na akom stupni pripravenosti a vycvičenosti je náš Dobrovoľný zbor v Bolešove. Cvičenie preverí členov v príprave i samotnom zásahu, preverí ich praktické návyky a zároveň ich prehĺbi. Velitelia družstiev získajú praktické návyky a skúsenosti v nepretržitom velení, organizovaní a udržiavaní súčinnosti a pri nácviku súčinnosti vo všetkých postupoch. Ide o to, aby sa hasiči pri zásahu dokázali naladiť na vlnovú dĺžku a previerku prístupu k plneniu úloh a s ich motiváciou.

         Cvičenie má za úlohu ukázať na niektoré nedostatky, ktoré sú celkom prirodzené v rôznych fázach výcviku a tie je potrebné v najbližšom období odstrániť. Veliaci však musí prejaviť a neskrývať spokojnosť s nasadením a snahou týchto dobrovoľníkov, ktorí obetujú svoj čas a sily pre dobro nás všetkých, ukracujú svoje rodiny.

           Pravidelne, raz ročne sa za pomoci a účasti hasičských útvarov z okolia ako aj útvarov profesionálnych, najmä z Dubnice nad Váhom a Trenčína, koná ukážkové cvičenie. Býva zamerané na ukážky činnosti pri požiarnych zásahoch v rôznych situáciách, vrátane záchrannej činnosti a vyslobodzovania pri dopravných nehodách.

            Raz do roka za účasti pracovníkov nadriadených orgánov organizujeme tzv. námetové cvičenie, ktorého úlohou je vyhlásiť poplach, preveriť zásahovú techniku, fyzickú zdatnosť členov zásobovacieho družstva a previerky výdatnosti vodných zdrojov.

               Každoročne sa jedno družstvo zúčastňuje požiarnej súťaže, v ktorej si overujú fyzickú zdatnosť, technickú pripravenosť a zručnosť a teoretické vedomosti. Ocenenia rôzneho druhu nášho hasičského zboru svedčia o dobrej pripravenosti hasičov z Bolešova pre zásah pri ničivých živloch.

 

Členská základňa bolešovských hasičov   

 

              O zakladajúcich členov sme už hovorili na inom mieste. Uviedli sme ich mená a aktivity. Ak si pozrieme staré fotografie, zistíme, že naši členovia neboli len hasičmi, ale aj ochotníckymi divadelníkmi, členmi spevokolu, športovcami. Spomedzi tých najaktívnejších spomeňme najmä už nebohých Alojza Kobelu, ktorý mal komediálny talent, Augustín Kvasnica – Plešivický a hádam najväčší spevácky a divadelný talent Rudo Kvasnica – Petréch. Súčasná členská základňa je nasledovná:

Augustín Piatrik, predseda DHZ
Marián Rác, veliteľ

           Ján Mazán, Anton Rebro, Anton Baláž st., Anton Baláž ml., Vladimír Minárech, Pavol Prna, Jaroslav Matuščin, Milan Matuščin, Peter Rafaj, Ľubomír Rác, Jozef Švitel, Michal Kobela, Štefan Kvasnica, Jozef Šlesarik, Adam Puček, Jozef Leško, Marcel Rafaj, Marcel Matlovič, Peter Burdej, Štefan Rác, Radoslav Piatrik, Marek Koyš, Martin Rác, Ján Bahno, Jozef Ocelík, Branislav Šatka, Matej Belák, Boris Čerepan, Martin Slávik, a jediná členka Katka Burdejová

Najstarším členom je Ján Mazán v požehnanom veku 86 rokov a takmer 57 rokov služby spoluobčanom.       

 

Miesto záveru:

 

                           Bez bázne išli do horiacich dverí,
                           hoc oheň praskal ako guľomet,
                           po  strechách liezli borci bohatieri,
                           tlmili iskier nebezbečný vznet. 
                           Prostriedky skromné ku vysokým cieľom
                           nahradil inštinkt, čo v srdci sa vzňal
                           a išli, borili sa rozpáleným čelom:
                           Tak diktoval im rýdzi ideál !
                           Hej, zápasili z celej svojej sily 
                           so živlami besu,
                           ja s údivom som sledoval ich čin,
                           aj dnes, keď trofeje na štíte si nesú,
                           mne pripadajú ako cherubín,
                           stojaci na ľudomilnej báze,
                           /najkrajší to  zmilovania zjav!/,
                           veď  zachraňujú ľudské dielo v skaze
                           a brzdia živlom rozbúrený stav.
                           Tým kmeťom chrabrým -  peknoduchým mužom
                           s nadšením vrelým i dnes vzdávam česť a

                           a prsia ozdobujem stolistovou ružou,
                           veď je to naša strážna ratolesť,
                           i výkvet umu zdobím – vzácne stroje,
                           za dávna človek také nepoznal,
                           len primitívne musel  vsádzať v boje
                           so živlom zhubným
                           keď sa brániť mal .
 

                                                                            Ján Thomka:  Apoteóza - úryvok

                   

Literatúra:

Archívny materiál DPZ Bolešov
Archívny materiál  obcí Bolešov a Piechov
Archívne materiály ŠOBA Bytča
Archívne materiály ŠOA Považská Bystrica
Archív autora
Androvič, Štefan : 100 rokov dobrovoľnej požiarnej ochrany v Trenčíne
                              1873 – 1973 . Trenčín 1973
Halásy, Kálmán :    Emlékkőnyv az orsz. Magyar túzoltószővetség  VIII. kőzgyúléséről,
                               Budapest 1887
Hasičské listy, roč. 1925 až 1935
Pamätnica Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku, Bratislava 1972
100 rokov dobrovoľnej požiarnej ochrany  1864 – 1964, Praha 1964
Szily, Józzsef, dr. : Štatistický výkaz maďarských hasičských spolkov, Budapest 1890
Hasičská ročenka hasičstva na Slovensku, Turčiansky Svätý Martin, 1935, roč. I.
Spomienky najstarších obyvateľov Bolešova a Piechova
Miklušová, L. : Epopeja zabudnutých, Trenčín 2007

 

História dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove
AUTOR : Mgr. Adolf Kobela
Vydal : DHZ Bolešov
Tlač : JMS Polygraf
Náklad : 300 kusov
Technická spolupráca : Beata Šatková
                                       Ing. Martin Rác
Foto : Archív DHZ

 

 

         

               

                                                                                                                                                                                                                                                            

 

 

 

 

 

 


    

TOPlist
Dnes je

Späť na predchádzajúcu stránku